Choď na obsah Choď na menu
 


S ohľadom na Rheinu vášeň k vode, ktorá je miestami až chorobná, bolo len otázkou času kedy sa pustíme do vodného výcviku. Našou prvou a dúfam nie poslednou akciou bol týždňový tábor v Chorvátsku, ktorý sa konal od 5. do 12 septembra na ostrove Krk.

 

Celé sa to vlastne začalo už v piatok, deň pred odjazdom, keď sme sa ako vždy spoľahli na to, že balenie je hračka (o tomto by vedela veľa rozprávať Lucia, haha). Napapali sme sa, vyvenčili Rheušku, pofacebookovali, poležali a asi okolo ôsmej sme sa začali baliť. Pôvodný plán bol, že okolo jedenástej pôjdeme spať, no čo čert nechcel do postele sme sa nedostali skôr ako o pol druhej. A tak sme sa o tretej, rozjarení a plní energie po výdatnom 90 minútovom spánku vytrepali z postelí a vydali sa na 700 km dlhú cestu na Chorvátsky ostrov Krk.

 

Do kempu Pila sme dorazili okolo obeda a okamžite sa nám naskytol pohľad na prenádherné karavany, ktoré sa mali stať našim domovom na najbližší týždeň. Pohľad to bol ozaj bolestný, tak sme sa rozhodli uľaviť naším dušiam pohárikom fernetu a vybrali sme sa na menšiu prechádzku po okolí. Hafani pobehali všetky karavany ktoré im prišli do cesty, pozdravili Slovinských turistov a samozrejme vyskúšali ako chutí slaná voda. Ako sme neskôr zistili, pri tomto lietaní si úplne rozodrali vankúšiky na ostrých kamienkoch, ktorých bol plný kemp. Preto boli po celý zbytok týždňa  ako vymenení, návševy do susedných karavanov zo svojho programu vyčiarkli a väčšinu času len preležali a tvárili sa utrápene.

 

Rhein ksicht číslo 5 s názom „trpiace úbožiatko“ sa záhadne vyparil, keď sme sa ďalšie ráno dostavili na prvú lekciu vodnej záchranárčiny. Zamenila ho za sedmičku alias „voooodaaaaaa“ a výcvik sa mohol začať. Tomáš (vedúci výcviku) chcel vidieť ako psy reagujú na vodu a ako sú na tom s aportom. Rhea sa mu predviedla v celej svojej kráse, do vody vbehla ako namydlený blesk, veĺkým oblúkom okolo mňa vyniesla aport z vody, vypustila ho na zem, ľahla si asi 5 centimetrov od neho a spustila hypnózu ala „vymršti sa do vzduchu a hoď sa do vody!“. Zbytok hodiny sme sa potom snažili vzbudiť v Rheuške záujem o preťahovanie, no väčšinou to aj tak vyzeralo takto :)

 

Náplňou pondelňajšieho studeného rána bolo naučiť trhačov vyskakovať z raftu. Rhea ma veľmi prekvapila. Neprejavovala žiadne známky strachu a stačil jeden nevydarený skok, pri ktorom skočila do výšky a vzápätí sa celá stratila pod hladinou, aby prišla na to, že ideálne bude keď sa odrazí do diaľky a rozčapí nožky. Skákanie si veľmi obľúbila a podľa jej túžobného výrazu usudzujem, že to bola jedna z jej najobľúbenejších chorvátskych aktivít.

 

Ďalšou vecou, ktorú sme sa učili bolo vyťahovanie topiaceho sa z vody. Rhea rýchlo pochopila, že ten umierajúci chudák má pod hladinou schovanú hračku a tak sa za ním vrhala ako keby bola naozaj jeho poslednou nádejou. Keď už bola Tomášovi aj napriek neoprenu zima, vysadli sme na raft a zdokonaĺovali aport, posupne sme pridali aj návrat späť k raftu, odovzdanie aportu a vyťahovanie hafana hore.

 

Okrem vodného výcviku sme boli prihlásené aj na výcvik poslušnosti, ktorý bol naplánovaný na poobedia. Rhea sa spočiatku tvárila ako keby si nevedela ani ľahnúť, no našťastie ju osvietilo a rýchlo sa vrátila do normálnych kolají. Tomáš nám dal množstvo užitočných rád a poopravil chyby, ktorými som kazila inak dokonalú Rheinu poslušnosť :) Pracovali sme hlavne na spoľahlivom odložení, ktoré sme upevňovali napríklad chôdzou okolo psa po štyroch, cvičili sme obraty pri nohe, chôdzu,  privolanie a skúsili sme si aj vysielanie.

 

Čas nám ubiehal ako voda a ani sme sa nenazdali a bol štvrtok - čas na srandozávod. Prvé tri úlohy sa odohrávali na nádhejnej psej pláži, ktorú sme žiaľ objavili až dva dni pred odchodom. Na úvod sme si vyskúšali jemne netradícný aport - aport do vody (pes aj psovod stáli vo vode, psovi bol hodený aport na breh, ten mal vybehnút a aport priniesť do vody). Tu som sa opäť len uistila v tom, že Rhea trpí vážnou psychickou poruchou s názvom aquamánia. Po aport síce vybehla, no potom zostala ako vygumovaná (nečakane), postavila sa na breh a kukala a kukala. Najprv som sa snazila presvedčiť ju dohováraním, potom som vsadila na ťažsí kaliber - navigovala som ju gestami podobnými tým, ktoré používal jeden všeobecne obľúbený fúzkatý pán. Nič z toho nezabralo, tak sme sa na to vyprdli a v tejto disciplíne obsadili pekné posledné miesto :) Ďalšia úloha už bola pre nás príjemnejšia..išlo o rýchlosť privolania z vody. Rheuška aj napriek svojmu výškovému hendikepu vybehala v napínavom boji so zlaťákom Athosom tretie miesto. Posledná plážová úloha sa nakoniec nekonala, pretože slalom vo vode medzi kameňmi sa ukázal ako dobrá príležitosť pre vytknutie kotníka. Po presune späť do areálu kempu a krátkej (alebo trochu dlhšej?) pauzičke, potrebnej na hľadadanie výsledkov z plážovej časti, kotré pravdepodobne zabudol náš šíkovný výcvnikár na streche auta, sme sa pustili do zbytku úloh. Tie sme s Rheuškou mrvili na na striedačku obe. Najprv ona, keď sa pri aporte mojej tenisky rozhodla, že také podradné a smradľavé predmety nosiť v papuli nebude a pre istotu mi radsej skočila na hlavu. V "dobrých" výkonoch som potom pokračovala ja, keď pri skákaní s loptičkou medzi kolenami moje krivé nohy loptičku neudržali z čoho nebolo nič iné ako posledné miesto :)
Na záver nás ešte čakalo spisovateľské okienko. Mali sme napísať básničku obsahujúcu slová: slniečko, meno svojho psa, záchranár a ešte jedno ktoré si nepamätám (ak sa k básničke dostanem, neskôr ju uverejním). Večerné vyhodnotenie výsledkov naplnilo naše očakávania, obsadili sme krásne prvé miesto od konca!

 

V piatok na nás čakal ďalší závod, tentokrát o trochu serióznejší. Tomáš prichystal 3 úlohy, ktoré mali preveriť záchranárske schopnosi našich štvornohých lochnesákov a 1 prekvapenie na ukážku toho, že páničkovia sú hnilí a úúúplne bez kondičky. Tento podraz prebiehal nasledovne: po vystúpení z áut Tomáš zahlásil: "kto bude prvý na pláži vyhráva" a my sme bežali a bežali a bežali :)) Riskujúc infarkt myokardu sme si ale nakoniec vybehali druhé miesto. Nasledovala pre nás obávaná disciplína-aport. Rheula nesklamala a opäť sa tvárila ako vypatlaná panda, no nakoniec sa nám to s pomocou všetkých nadprirodzených síl sveta podarilo. Závod preveril aj schopnosť hafana aportovať z člnu. Tu ma Rhea príjemne prekvapila po ukážkovom výskoku a doplávaniu k aportu sa na prvý povel otočila k člnu, pekne aport odovzdala a nechala sa vytiahnut hore. Poslednou úlohou bola záchrana topiaceho sa. Rhea v celom závode nestratila za ochotu ani bod a čo sa prevedenia týka, slabší bol len aport. Výsledkom bolo druhé miesto, za ktoré sme si odniesli krásny pohár a loptíčku na šnúrke. Čiernobielka nejakým záhadným spôsobom vytušila, že by mala byť na seba hrdá, a tak sa po zbytok dňa tvárila ako Usain Bolt po prekonaní 8 sekundovej hranice. Neodpustila si ani bujaré oslavy svojho úspechu, ktoré sa jej však vymkli spod kontroly až nakoniec podľahla spoločenskej únave.

 

V sobotu sme sa už len pobalili a nakopli motory smer domov. Celý týždeň bol skvelý, spoznali sme kopec výborných ľudí, užili si moríčko (teda hlavne Rhea, nám v ňom bola zima) a čo je hlavné,  naučili sa veľa nových a užitočných vecí.  V tomto krásnom "remesle" by sme chceli určite pokračovať, takže Chorvátsko 2010 tras sa! :))